Zviera sa nepýta, koľko zarábame, ako vyzeráme ani čo máme. Nezaujíma ho naše postavenie či spoločenský status. Vníma človeka takého, aký je. A práve v tom je táto väzba taká vzácna.
Láska medzi človekom a zvieraťom nepotrebuje veľké slová. Často sa ukrýva v úplne obyčajných chvíľach – v pohľade, dotyku, čakaní pri dverách či v tichom ležaní vedľa človeka, ktorému zviera dôveruje.
Skutočná láska k zvieraťu však nie je iba o maznaní a pekných fotografiách na sociálnych sieťach. Je aj o zodpovednosti. O tom, že keď si zviera pustíme do života, prijímame záväzok postarať sa oň aj vtedy, keď zostarne, ochorie alebo prestane byť „roztomilé“.
Zviera nám dáva svoju dôveru úplne. Čaká na nás, teší sa z nášho návratu a často zostáva pri nás aj v dňoch, keď sa nám nedarí. Nehodnotí nás. Jednoducho je tam.
A možno práve preto by sme sa od zvierat mohli niečo naučiť. Menej podmienok, menej pretvárky a viac vernosti. Viac času venovaného tomu, koho máme radi, a menej samozrejmosti.
Pretože zviera nie je vec, hračka ani doplnok do domácnosti. Je to živá bytosť, ktorá cíti strach, radosť, bolesť aj pripútanosť.
Takto má vyzerať láska medzi človekom a zvieraťom: vzájomná dôvera, rešpekt, starostlivosť a vernosť – nielen vtedy, keď je všetko jednoduché, ale počas celého spoločného života.
Tak má vyzerať ľudský život ...... život medzi... ...
Celá debata | RSS tejto debaty