🗨️SLOVENSKO OČAMI LUCIE

Máme ich vytesané v dejinách, poznáme ich z kostolov, z Biblie, z náboženstva. Desať jednoduchých pravidiel, ktoré hovoria o úcte k Bohu, rodičom, pravde, vernosti, živote a majetku druhého človeka. A predsa sa zdá, že čím viac o morálke hovoríme, tým menej podľa nej žijeme.

Načo nám teda sú?

Možno preto, aby sme mali podľa čoho súdiť druhých. Veď je ľahké ukázať prstom na klamára, neverníka, zlodeja či človeka, ktorý žije inak ako my. Oveľa ťažšie je pozrieť sa do zrkadla a priznať si: Ani ja ich nedodržiavam vždy.

Nezabiješ. A pritom dokážeme človeka zabiť slovami.

Nepokradneš. A pritom kradneme čas, dôveru, pokoj aj dôstojnosť druhým.

Nebudeš klamať. A pritom si pravdu často upravíme tak, aby nám vyhovovala.

Nebudeš túžiť po tom, čo patrí druhému. A pritom závistlivo sledujeme cudzie životy, peniaze, vzťahy a úspechy.

Problém teda možno nie je v tom, že by sme prikázania nepoznali. Problém je, že ich nechceme aplikovať na seba.

Božie prikázania totiž nie sú dekorácia na stene ani zbraň proti ľuďom, ktorí nám prekážajú. Sú predovšetkým zrkadlom. A zrkadlo niekedy ukáže obraz, ktorý nechceme vidieť.

Možno by bolo načase prestať sa pýtať, prečo sa nimi neriadia ostatní, a začať sa pýtať, či sa nimi riadime my.

Lebo veriť je ľahké. Hovoriť o Bohu je ľahké. Ťažšie je podľa svojich slov aj žiť.

A práve tam sa ukazuje rozdiel medzi vierou na perách a vierou v živote.